Práve som dochatoval s mojou pracovnou kamarátkou. Zlatá baba, strašný dríč! Má 26, jednu univerzitu na Slovensku, druhú v Usa. Prekladá, fotí, píše. Momentálne kreuje slovenskú mutáciu známeho magazínu a spí hádam 4 hodiny denne. Poňala to ako osobnú výzvu a chce to tak. Dúfam, že sa zastaví, kým skolabuje.
V styku s workáčmi sa vždy cítim divne. Mám pocit viny, že nemám pocit viny, že nie som ako oni. Mám strach! Vidím to od detstva. Ten tlak. Stále rastie. Všade sa znižujú náklady a zvyšuje produktivita. Všade hladní vlci, každý je nahraditeľný. Medzi týmito besnými piraňami nevinne splývame my. Flákači a flamenderi. A je nás veru dosť. Profesionálne kamuflujeme, simulujeme, ked nás raz za čas niečo nadchne a zamakáme, tak to potom do nemoty propagujeme. Veľa marodíme. Boh nam dal talent a tak zatiaľ všetci s prehľadom systém uhrávame. A veru podaktorí výborní flákači sa flákajú na neuveriteľne vysokých postoch. Ale ked nám na to raz prídu!!! Nuž, budeme musieť niečo vymyslieť... My, zatiaľ bezdetní, môžme napríklad zobrať pár tisíc eur a odtrepať sa na pár rokov do Indie. Na krásne pláže v Goa. A ked prídu monzúny? Nič sa nedeje. Pôjdeme si pozrieť Himaláje.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
1 komentár:
vzdy som tuzil po tom, aby zvitazilo moje nezodpovednejsie ja a pendloval medzi riom a NYC.... zial, pendlujem medzi uplne inymi lokalitami. prevladlo to zodpovedne a hnusne nedobrodruzne ja....
mozno raz (tym sa utesujem)
:)
Zverejnenie komentára