Hravé slovká 1

Často v spánku do mňa niekto chodí. Možno spisovateľ. Píše vo mne kopu slovíčok. Sú plynulé, hladké, sem tam vyzdobené ,niekedy hlboké, inokedy krištálovo priezračné. Sem tam štípu a sú infantilné. Sú chrumkavé. Mám ich rád a rád by som ich zachytil. Žial spisovateľ je ako každý umelec riadny ješiťák. Potom ako vo mne celú noc píše kvantá čarovných súvetí ,mávne čarovnou paličkou a ja si nič nepamätám. Amnézia ako hrom. Potím sa ,obhrýzam klávesnicu , som zimnične kostrbatý. Naposledy sa mi marí ,že písal niečo o detstve. Nie o útlom. O tom neskoršom. Ked už nám rastú fúzy ,dievčatám prsia a čo zvrhlejší ,už aj masturbujeme. A láskujeme. Pozrel si vtedy vo mne film ,zamiloval ma a napísal za mňa dva texty. Jasné ,že som ju zbalil. Nechápala ,kde sa to vo mne berie. A ja jej to veru nepoviem. Ani kapele som to nepovedal. Som sa tváril ,že ja som taký textár.